Dielo „Mojžiš“ opäť reinterpretuje silný biblický archetyp. Mojžiša však nezobrazuje ako božieho posla s tabuľami zákona. Namiesto toho predstavuje jeho figúru ako symbol zápasu s autoritou, vierou a zodpovednosťou v dobe narušenej identity.

Autor pracuje s typickou experimentálnou technikou – spája medený prášok, kyselinu močovú, oxidáciu, suchý pastel, olej a akryl. Tieto materiály nevyužíva len na vytvorenie vizuálneho efektu, ale ako aktívne nástroje premeny. Povrch diela pôsobí ako korodujúci kov, čo zvýrazňuje nestálosť a napätie medzi tradíciou a súčasnosťou.

Postava Mojžiša sa doslova rozpadáva pod váhou očakávaní. Jeho vodcovský status sa v modernom svete mení na otáznik, nie istotu. Dielo nepodáva odpoveď, ale vyzýva k reflexii.

„Mojžiš“ uzatvára triptych „Oltár súčasnosti“, spolu s dielami Dávid a Krucifix. Všetky tri obrazy vytvárajú napäté pole medzi kultúrnou pamäťou a aktuálnou realitou – medzi tým, čo si pamätáme, a tým, čo dnes žijeme.