Dielo Stojka (autoportrét) predstavuje osobnú výpoveď zachytenú v experimentálnom prepojení figuratívneho a abstraktného vyjadrovania. Postava stojaca na rukách sa stáva symbolom rovnováhy, sústredenia a vnútornej sily, ale aj neistoty a napätia, ktoré tento fyzicky aj psychicky náročný stav sprevádzajú. Obrátená perspektíva narúša bežné vnímanie priestoru a zdôrazňuje krehkú hranicu medzi kontrolou a pádom.

Bohatá vrstvená štruktúra, gestické ťahy a dynamická farebná paleta podporujú dojem pohybu a nestability. Kontrasty svetla a tieňa zvýrazňujú telesné napätie a zároveň odkazujú na vnútorný dialóg autora so sebou samým. Autoportrét tak nepôsobí len ako záznam fyzickej pozície, ale ako meditativny obraz o hľadaní rovnováhy, identity a vlastného miesta v priestore, ponechávajúci divákovi priestor na osobnú interpretáciu a sebareflexiu.