Krajina sa rozvíja ako tichý priestor medzi svetlom a tieňom, kde sa farby pomaly prelínajú a vytvárajú vlastný rytmus. Nepôsobí ako konkrétne miesto, skôr ako spomienka na krajinu – jemne rozostrená, no zároveň hlboko prítomná.

Tvary sa rozpúšťajú v plochách a vrstvy farieb sa ukladajú na seba ako stopy času. Svetlo sa v nich zachytáva a mení ich charakter, akoby sa krajina neustále premieňala pred očami.