Anna Hausová sa v diele „Cesta“ dotýka samotnej podstaty bytia, momentu zrodenia, keď sa dve sily, dve entity, stretnú vo výbušnej udalosti. Tento vizuálny stret pripomína Veľký tresk. Mýtus a vedecký počiatok všetkého. V hĺbke kompozície vnímame napätie, pohyb, akciu a reakciu. Scéna, ktorá dáva vzniknúť nielen vesmíru, ale aj samotnej „Ceste“.

„Cesta“, ako ju chápe autorka, však nie je len vesmírnou udalosťou. Je to ľudská cesta – cesta jednotlivca. Nejasná, premenlivá, nepredvídateľná. Plná zábleskov svetlých a temných úsekov, vnemov, rozhodnutí, emócií a zvratov. Hausová tu spája kozmické a vnútorné do jedného kontinua. Tak ako vesmír nevznikol bez konfliktu, ani človek nerastie bez vonkajších a vnútorných stretov.

Toto vizuálne dielo sa dotýka archetypálnej témy: odkiaľ prichádzame, kam smerujeme a čo všetko nás na tejto ceste formuje. Abstraktný jazyk maľby necháva divákovi priestor na interpretáciu, ale zároveň nesie hlbokú filozofiu zrodu a pohybu.