Dielu dominuje pokojná, ale výrazná biela línia (horizont), ktorá rozdeľuje plochu obrazu na dve takmer symetrické polovice. Nejde však len o formálne gesto. Línia predstavuje symbolický prach, hranicu medzi svetmi, medzi tým, čo je vidieť, a tým, čo zostáva skryté.
Obraz pôsobí ako odraz, zrkadlenie, dve polovice, ktoré sa na prvý pohľad javia ako identické, ale nesú jemné odchýlky. V tomto zrkadlení môžeme vidieť (oči) – metafora vševidiaceho pohľadu, ktorý preniká oboma dimenziami. Oko tu nepredstavuje len orgán zraku, ale je symbolom vedomia, vhľadu, schopnosti vidieť za povrch vecí. Dvojitý odraz naznačuje, že videnie nie je jednostranné; všetko, čo pozorujeme, pozoruje aj nás.