Dielo Časozberná mapa I predstavuje začiatok autorovej tematickej línie zameranej na skúmanie času ako premenlivého, vrstveného a ťažko uchopiteľného fenoménu. Roman Ďurček tu otvára vizuálny dialóg s časom nie prostredníctvom príbehu, ale samotného procesu vzniku obrazu, v ktorom sa materiál stáva nositeľom pamäti.

V Časozberná mapa I sa formujú základné princípy autorovho prístupu: experimentovanie s pigmentmi, chemickými reakciami, oxidáciou a alternatívnymi podkladmi. Povrch diela nesie prvotné stopy premeny, záznamy pomalých procesov a spontánnych zásahov, ktoré pripomínajú geologické vrstvy či fragmenty ľudskej pamäti.

Mapa tu neslúži na orientáciu v priestore, ale na hľadanie orientácie v čase (osobnom aj univerzálnom). Abstraktná štruktúra obrazu vytvára pole pre introspekciu, kde sa jednotlivé vrstvy stávajú stopami prežitkov, vývoja a neustálej premeny. Dielo tak funguje ako vizuálny odtlačok času v jeho počiatočnom, formujúcom sa štádiu.