„Príroda, ak jej dokážeme načúvať, nám ukáže to, čo je rozumu nepochopiteľné. Ten vnem, keď prežívame šťastie a eufóriu bez zjavnej vonkajšej príčiny je neopísateľný. Plávanie Bytia. Len vedomé plynutie.
Zachytávam videnia srdcom, skrze ducha prírody. Vlastne len stláčam spúšť, a duch prírody vidí.“
Zachytávať estetično a krásu skrze fotofrafiu som 1.krát začal v pracovnom prostredí vo veku asi 30 rokov. Zamestnaním bola ergoterapia so znevyhodnenou mládežou. Pracovali sme s rastlinami a vytvárali rôzne záhony. Tam boli položené základy vnímania čistoty prírody.
Prvotné zábery malým kompaktným fotoaparátom neboli kvalitné, ale radosť z niečoho nového, čo sa prebúdza hlboko v mojom vnútri, bola silná. Začala sa vo mne prebúdzať vášeň v niečo, čo očiam nebolo doposiaľ viditeľné. Už mi nestačilo pracovné prostredie, v ktorom som pôsobil. Zrazu bolo pre mňa aj také hubárčenie fotograficky úchvatné.
Častejším pobytom v prírode sa moja myseľ prestala uspokojovať so stereotypným životom. Cítil som, že niečo je potrebné zmeniť. Zmenu potrebovalo srdce a naplnenie duša. Odišiel som z práce s tým, že som vôbec nevedel, čo bude ďalej. Ale vedel som, že potrebujem ticho v prírode. A radikálnu zmenu myslenia. Vtedy sa začal písať príbeh zachytávania vzácnych okamihov.
Tie vzácne a jedinečné okamihy som našiel na kopci Pipitka, na juhozápade východného Slovenska vo Volovských vrchoch. Ticho a pokoj. Začal som cítiť v sebe to ukryté a nepoznané a tajomné. Zaujímavosťou je, že už pár rokov len a len na tomto mieste tvorím, v okruhu dvoch kilometrov.
Prijímanie prvých slnečných lúčov na vrchole kopca s krásnym a „nekonečným“ obzorom. Sledovanie divokej zveri, počúvanie ticha, načúvanie najjemnejšiemu vetru v korunách bukov a jedlí, pozorovanie oblohy, mliečnej dráhy, vitie vlkov – meditácia. Videnie sa stalo hlbším. Od východov a západov, cez oblohu a detaily v pozadí slnka až k makro fotografii.
Verím, že Vás moja tvorba osloví a že skrze moje videnia precítite hĺbku ducha prírody, ktorá je v každom z Nás.
