Zachytáva krehký okamih, keď sa príroda pomaly lúči s teplými farbami jesene a pripravuje sa na príchod zimy. Autor tu využíva jemné prechody modrých, tyrkysových a sivých tónov, ktoré evokujú chlad a melanchóliu jesenných dní.

Zvyšky oranžových a zlatých listov, ktoré ešte pretrvávajú na vetvách, pôsobia ako posledné záblesky tepla a svetla. Kontrast medzi ich žiarivou farbou a chladnými odtieňmi pozadia symbolizuje prechod medzi dvoma ročnými obdobiami (živou, farebnou jeseňou a pokojnou, bielou zimou).

Kompozícia je založená na jemne abstrahovanej podobe stromov a konárov, ktoré sa črtajú proti svetlému pozadiu. Tenké línie konárov pripomínajú krehkosť a pominuteľnosť prírody, zatiaľ čo sýtejšie modré plochy pôsobia stabilne a vyvolávajú pocit ticha.

Obraz pôsobí introspektívne a navodzuje atmosféru rozjímania. Divák má pocit, že sa ocitá na hranici dvoch svetov. Stále cíti teplo odchádzajúcej jesene, no už sa dotýka chladu a pokoja zimy. „Neskorá jeseň“ tak nie je len zobrazením krajiny, ale aj metaforou o čase, plynutí a nevyhnutných premenách života.